Pod tlakom

Predobraz vinice ako malého súkromného raja som mala zakódovaný v mojej prapamäti od detstva, keď som si, s nosom večne v knihách, vytvorila množstvo romantických predstáv o živote. 

Do vinice utekala a dni si okopávaním krátila nešťastne vydatá Zuzana Forgáčová, žena dvoch mužov v rovnomennom románe Joža Nižňánského. Jedna z hlavných hrdiniek francúzskeho seriálu, ktorého názov som zabudla, pevne stisla zostarnutou dlaňou tvrdú pôdu vinohrdu, keď sa po desaťročiach búrlivého života konečne vrátila domov a ja som sa rozplakala od úľavy. Na nádherné, slnkom zaliate vinice tvoriace úhľadné pásy na kopcoch som vyvaľovala oči z pohodlne klimatizovaného auta na služobnej ceste do severného Talianska. Vinohradníci defilovali medzi zelenými radmi, vláčili ťažké stĺpy, zapichovali ich do zeme a mne sa to zdalo úžasné. Však aj bolo, ale inak ako som si myslela. 

Asi chápete, že keď sme pri hľadaní víkendovej chalupy natrafili na viničný domček s vinicou, zaplesala som. Netušila som, že vinič nerastie len tak sám od seba! Netušila som, koľko ťažkej roboty je za pohárom kvalitného vína. Netušila som, že víno je tak rozmanité, ako sme aj my, ľudia. 

Vlastne, netušila som vôbec nič

Ani vo sne mi nenapadlo, že umiestnenie a prostredie vinohradu, zloženie pôdy a sklon svahu ovplyvňuje zdravie a silu viniča, podobne, ako aj nás, našu náladu, pocit bezpečia a spokojnosti, ovplyvňuje to, kde žijeme. Avšak na rozdiel do viniča, my môžeme svoje prostredie zmeniť a nemusíme živoriť v nevyhovujúcich podmienkach. 

V jednej zo starých kníh, ktorú som vyhrabala v ktoromsi antikvariáte, som sa dočítala, že najcennejšie je to víno, ktoré vznikne z muštu, ktorý voľne vytiekol z lisu ešte pred začatím lisovania.

Dovoľte mi malú vsuvku, ako vlastne víno vzniká. Vinič v zime striháte, na jar odburiňujete, priebežne vyživujete, olamujete, vyväzujete, ošetrujete a ak sú vám bohovia naklonení tak na jeseň oberiete hrozno, to pomeliete, vylisujete a necháte kvasiť – ako a kde je na svedomí a odbornosti každého vincúra – potom sledujete, ako pracuje a stáčate ho do demižónov a fliaš. 

Nechcem vás zaťažovať detailami celého procesu a frustráciou z väčších i menších katastrof, ktoré číhajú na vinič, hrozno a nervy vinohradníka počas celého roka, ale verte mi, že žiadny projekt v zamestnaní mi nepriniesol toľko neistoty a stresu ako pestovanie hrozna. A to sa tým ani neživíme! 

V tejto chvíli je už jasné, koľko kíl hrozna máme, ale ešte nie je jasné, koľko z toho bude litrov vína. Ešte predtým, než zatočíme listom, vyteká čosi veľmi cenné. To najcennejšie je víno z muštu, ktorý vytečie sám; z muštu, ktoré vám hrozno vydá dobrovoľne, tým ako vyvíja tlak na seba samé vlastnou váhou. Tento mušt sa odoberie a spracuje osobitne. Je sladučký, voňavý a volá sa samotok. Až potom začneme lisovať. 

Ale pozor! V hrozne sú zrniečka, a vám sa určite tiež už stalo, že ste do nich pri jedení zahryzli. Mali nepríjemnú trpkú chuť, však? No a presne tak sa dá pokaziť budúce víno. 

A viete, že to isté platí aj o olivovom oleji? Staré (a ja dúfam, že aj zastaralé!) manažérske príslovie hovorí, že ľudia sú ako olivy, z ktorých to najlepšie a najcennejšie dostanete, len ak ich vystavíte tlaku. Dnes už zo spoľahlivých zdrojov viem, že opak je pravdou. Llisovaním kôstok a pri chamtivom lisovaní až na dreň vzniká najhorší olej!

Nejde teda o to či lisovať alebo nie, ale ako veľmi tlačiť. Začať až keď treba a skončiť o trošku skôr. Príliš skorým, dlhodobým a nadmerným tlakom sa výsledok zhoršuje, či už ide o víno, olej alebo vlastnú psychickú pohodu, výkon zamestnanca a medziľudské vzťahy.

A ešte čosi

Víno, ktoré spĺňa náročné kritéria na farbu, vôňu a chuť, ktoré je harmonické a originálne, potrebuje nielen odborné pestovanie a spracovanie, ale aj čas na dozrievanie. Ak nebudeme dôverovať procesu, ak budeme netrpezlivo triasť sudom, nakukovať každú chvíľu dovnútra a stiahneme ho skôr ako je pripravené, hádajte, aký bude výsledok? 

Všetko, čo za niečo stojí, potrebuje svoj čas. 

Len z vína, ktoré ste spracovali citlivo, vás nebude bolieť hlava, nebude v ňom trpkosť ani nepríjemná kyselina.

No a s ľuďmi je to celkom také isté.

Možno je každý z nás tak trochu ako strapec hrozna, zavesený na vlastnom letoraste, vystavený slnku aj búrkam, niekedy pod tlakom, inokedy v zdanlivom pokoji. Niektoré dni nás život lisuje, inokedy z nás vyteká samotok – to najlepšie, čo v nás je, keď sa prestaneme brániť a jednoducho dôverujeme procesu.

Lebo tak ako víno potrebuje svoj čas, aj človek potrebuje chvíľu ticha, aby dozrel. Nič sa nedá urýchliť. a nie všetku šťavu treba vylisovať.

---