Korene života

Azda každý, kto žil dlhšie v zahraničí, okúsil pocit zvláštneho prázdna. Niekomu chýba rodina, inému obľúbená ulica, vôňa, výhľad z okna. Pocit vykorenenosti je stav, keď korene života trpia nedostatkom výživy. Stará výživa prestáva prúdiť, nová ešte nie je dostatočná.

Môj šéf v northamptonskej kuchyni emigroval z komunistického Československa v sedemdesiatych rokoch. Aj o tridsať rokov neskôr, na prelome milénia, si občas povzdychol, že Kundera mal pravdu: emigrant už nikdy nikde nebude úplne doma. Mala som dvadsaťtri a nechápala som.

Dnes viem, že korene sú rôzne. Rozvetvené, hlboké, odolné. Ale aj slabé, odhnívajúce, poškodené. Počas života vo vinici na Lubihegyi som odpozorovala, že prežije len tá rastlina, ktorá vyháňa nové výhonky počas celej doby rastu. Zakoreňuje sa stále hlbšie. A aj nám prospieva, keď pestujeme svoje zdravé korene.

Rodinné korene nás ťahajú späť k tým, z ktorých sme vyrástli – a z nich čerpáme výživu. Miestne korene nám navždy pripomenú, odkiaľ sme. A sú aj korene profesijné, ktoré nás – nech robíme to alebo ono – vždy nejakým spôsobom privedú späť k tomu, odkiaľ sme vyšli.

Pri návšteve Pukanca, ktorý je známy ako kraj moruše čiernej, som prvýkrát videla tento strom. Staré moruše sa neraz rozpadli na dve časti. Z rozvráteného kmeňa vypustili nové korene a žili ďalej.

Keď sme na druhý deň jedli ovsené vločky s jogurtom a morušami, mala som pocit, že som súčasťou zázraku. Moruša sa pre mňa stala symbolom prežitia.

Aj my sa občas rozpadneme. Občas nám odpadne vetvička, ktorú už nechceme niesť. Občas sa chceme vrátiť, a inokedy chceme korene preťať. Ale pravda je, že bez koreňov neprežijeme. A keď nám ich vyvráti búrka, treba čo najskôr zapustiť nové.

Korene každého stromu sú rovnako rozsiahle ako jeho koruna. Prerážajú zem. Hľadajú vodu. Derú sa do hĺbky. Tak ako aj my.

V mnohých mytológiách je strom symbolom spojenia medzi svetmi. Strom poznania, Strom života, Strom sveta… Severský boh Ódin jazdil na Yggdrasile, kým nezískal múdrosť v podobe rún. Na konci sveta vraj práve v tomto strome nájde útočisko posledný pár ľudí. Šamani liezli na stromy, aby mohli putovať do iných sfér. Druidovia veštili pomocou stromovej abecedy. Aj Slovania si uctievali posvätné stromy – v dubových hájoch obetovali a konali obrady. Strom je axis mundi – os sveta.

Stromy fascinujú aj moderného človeka. Ako inak si vysvetliť tú obľubu stromových domčekov a chodníkov v korunách stromov? A čo želiezovský dub, známy aj ako „kaštieľ v strome”? Unikátny dub letný s obvodom kmeňa, do ktorého sa zmestila miestnosť s lavicami a neskôr stoličkami, kde sa mohlo pohodlne posadiť až 18 ľudí. V 19. storočí mal otvor v kmeni s rozmermi 40 x 40 cm a bol chránený dubovými dverami s kovovým zámkom.

Strom, ktorý chce vyrásť do neba, musí mať korene, ktoré siahajú až do pekla. (C. G. Jung)

Niekedy sa človeku chce na všetko vykašľať. Ale pokiaľ trvá život, trvá aj rast. Ako v ten rok, keď jediný strom, z ktorého sme mali jablká, bola stará, spolovice zoschnutá jabloň.

---