Vysnívaný domov

Každý živý tvor túži po bezpečí. Mravce stavajú mraveniská, osy a sršne hniezda, prepelice si zvykli ustlať v krovinách pri vinici a srny s jeleňmi si vyležali ležoviská medzi tekvicami pod broskyňou. A človek? Človek potrebuje najprv dom, a v ňom – ak má šťastie, vytvorí aj svoj vysnívaný domov.

V skanzene pod hradom v Starej Ľubovni malá chyžka a veľká pec v pitvore svedčia po viac ako sto rokoch, že sa tam chodilo len najesť a spať, nie len tak posedávať. Na bohatom juhu, v Tekove a Honte, boli sedliacke domy väčšie, a ako som sa naučila, boli to doslova stroje na výrobu potravín. 

S rozvojom vedy a technológií sa menil životný štýlu a rástlo aj bohatstvo ľudí. Spolu s možnosťami rástli i domy. Do šírky rástli vilky v časoch prvej republiky. Vysoké stropy, impozantné brány, rozľahlé záhrady kontrastovali s kamrlíkmi pavlačových činžových domoch, do ktorých si robotníci namáhavo vláčili uhlie v plechových vedrách. 

Do výšky rástli paneláky a mrakodrapy so stovkami bytov oddelených len tenkou stenou, ponúkajúce ubytovanie v teple a suchu obrovskému množstvu ľudí. Cudzích ľudí, pretože migrácia za prácou je tak obrovská a pracovné hodiny tak dlhé, že – česť výnimkám – sused nemá šancu spoznať suseda, ani vytvoriť si vzťah k miestu, ktoré sa tak stáva, napriek beznádejne obsadeným parkovacím miestam, priestorom bez obsahu. Nie každý dom sa stane domovom. 

Duša potrebuje domov …

Carl Gustav Jung priniesol svetu psychoanalýzu, výrazy ako extrovert a introvert, komplex, tieň a archetyp. Významne sa pričinil o to, že liečba psychicky chorých ľudí sa posunula od fyzického liečenia, neraz hraničiaceho s týraním, ku psychoanalýze a terapii.  Okrem aktívnej praxe cestoval po celom svete, prednášal, študoval mýty a kultúry, písal knihy a viedol rozsiahlu medzinárodnú korešpondenciu s rôznymi osobnosťami svojej doby. Takto  intenzívny život však potreboval z času na čas vyvážiť samotou. Tú našiel v Bollingene.

Pozemok na stavbu kúpil po smrti svojej mamy. Bollingen sa stal jeho útočiskom, kde si spočiatku chystal jednoduché jedlá v kotlíku na ohni, spal na slame a svietil sviecou. Tento dom vnímal ako formu svojho návratu ku svojmu stredu, ku svojim koreňom, ku prírode. Na stavbe sa podieľal spolu s robotníkmi, ktorí neveriacky krútili hlavami, že doktor z mesta takto pracuje. 

Jung o Bollingene napísal, že je to miesto, kde ho obklopuje takmer počuteľné ticho a kde žije v skromnej harmónii s prírodou.

„Bollingen bol pre mňa výborným materiálom, pretože slová a papier neboli dostatočné. Musel som vložiť svoje priznanie do kameňa.“

Bol to zvláštny dom — rástol s ním. Najprv mal jednu vežu, potom ďalšiu. Pribúdali miestnosti, nápisy, symboly. A s každou zmenou sa menil aj on.

Nie je to o liste vlastníctva

Aj náš osobný Bollingen sa mení, aj keď nie vždy ide o stavbu z kameňa. Niekedy je to jedna izba na internáte, podnájom s cudzími ľuďmi, ktorí sa stanú rodinou na jednu jar. Izba v Londýne, kuchyňa, kde sa miešajú vône z celého sveta, a smiech, ktorý nepozná hranice. Roky prežité v prenajatých priestoroch môžu niesť viac domova než vlastná vila bez lásky.

Bola som v týchto medzipriestoroch šťastná. Nie preto, že boli moje, ale preto, že som tam bola ja, hľadiaca veľkými veselými očami do budúcnosti, ktorá musela byť – ako budúcnosť každého mladého človeka – fantastická. V medzipriestoroch som zažívala obrovskú dôveru v život a vlastný byt, nieto ešte dom, sa na mape mojich plánov nenachádzal. Načo vlastniť, keď chcem len bývať? Milovala som ten pocit, že sa kedykoľvek môžem zbaliť a ísť kam chcem. 

Kúpa prvého domova bola svadbou z rozumu. Hypotéka bola lacnejšia ako podnájom. Vzťah k vlastnému bytu som si budovala paradoxne oveľa pomalšie ako búrlivé vzťahy na dobu neurčitú s izbami v cudzích domoch. Z bytu v paneláku, kúpeného z rozumu, ma vyviedlo srdce do vince na Lubihegyi.

To bolo rozprávkové “miesto, kde nás obklopovalo takmer počuteľné ticho a kde sme žili v skromnej hamónii s prírodou”. Keď nás okolnosti z nášho kúska raja vyhnali, chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla.  Dom, ktorý sme si kúpili sa stával domovom postupe – s každým novým ránom, každým jedlom, ktoré sme doma navarili a každým chlebom, ktorý sme upiekli. Dnes naň pozerám s tichou radosťou a vďačnosťou. Tu sme našli bezpečie, pohodlie a azyl. V čase, keď okolo nás zúrilo tornádo a krupobitie, vybudovali sme si presne taký domov, aký sme vždy chceli. 

Na konci mojej križovatky stojí dom na brehu jazera. Skutočný, nevysnívaný. (Maša Haľamová)

… a telo potrebuje prežiť

Keď hovorím o azyle, nemôžem nespomenúť Abrahama Maslowa, autora známej pyramídy základných ľudských potrieb. Pocit istoty a bezpečia tvorí hneď na druhú z piatich priečok. Na prvej sa umiestnilo holé prežitie. 

Ako to vyzerá keď človek bojuje o prežitie a azyl som videla na uliciach Londýna aj Bruselu. Na prízemí stanice Bruxelles – Nord vznikol utečenecký tábor, na poschodí úradovali bezdomovci a zlodeji. Pociťovala som tam paralyzujúci strach. Genius loci bol apokalyptický. Hustú tmu prerezávali náhodné lúče ostrého svetla, ktoré človeka skôr oslepovalo, než by mu pomáhalo vidieť. Každým krokom, ktorý sme prešli, sa z tmy vynárali nové a nové postavy. Ešte viac ich ležalo popri sklenených stenách na studenej zemi; poskrúcané telá tvorili hromady nie nepodobné hromadám batožiny. Vôňa polievky v kotloch pri východe z podsvetia dotvárali dystopický pocit konca sveta. 

Ocitnúť sa v cudzom svete na vlakovej stanici s batohom vecí je celkom isto  traumatizujúce. Hlad a zima sú zlé samé o sebe, bezmocnosť voči fyzickému násiliu, byrokracii a krivde je ešte horšia. Maslowova pyramída univerzálnych ľudských potrieb spolu s ľudskou dôstojnosťou ležali rozbité na kúsky v podzemí vlakovej stanice hlavného mesta Európy, a určite aj na iných celkom nečakaných miestach. 

Doma

Deň po návrate domov som vyvaľovala oči na nehybnosť a počúvala ticho vinice. Tam sa za týždeň, kým sme boli preč, nezmenilo nič. Ak sa niečo pohlo, tak  len sojka, srna alebo mačka. Ak niečo zahučalo nad oblakmi, tak len obyčajné lietadlo. 

Som v bezpečí. 

A ako každý, kto je zdravý, má strechu nad hlavou, čo jesť, a žije v krajine, kde nie je vojna, vyhrala som hlavnú cenu v lotérii života.

---