Krajina, do ktorej niet návratu

Jednou nohou budem až do smrti trčať v 70-tych rokoch, keď boli moji rodičia mladí a my, čerstvo vyliahnutné mláďatá, sme sa celé dni hrali vonku.

Na internete sú dnes stovky starých fotografií. Aj bez AI úprav, ktoré im dodajú farbu a pohyb, prebúdzajú vo mne čosi, čo som dlho nevedela pomenovať. Nebola to ani radosť, ani smútok, ani nadšenie, úľava alebo iný pocit, ktorý by som vedela zaradiť. 

Jedného večera mi to došlo.

To nebol iný svet. To je môj skutočný domov, krajina, ktorá existovala a dodnes stále existuje – hoci už len v mojej duši. A napriek tomu, že existuje rovnako reálne ako ja, nie je možné sa do nej celkom vrátiť. 

Vraciam sa do nej len v zábleskoch, keď vo vnútornej krajine zavanie ľadový vzduch z Tatier, keď ma oslepí žiarivý sneh alebo studené slnko. Tie záblesky prichádzajú nečakane, jemne zovrú srdce ako tesne po zobudení z pekného sna.

Studená mokrá tráva, porezané koleno a lístok skorocelu na ňom. Toho veľkého, ktorý fungoval ako peniaze, keď sme sa hrali na obchod. Pančuchy sa mi krútia v topánke. Vo vrecku teplákov topiaci sa turecký med. Vôňa piesku, osolený chlieb so šmalcom a paprikou. Kyslé letné jablká s svetlou šupou. Vôňa hliny a čestvo vyoraných zemiakov. Lúka plná šampiňónov, borovicové šišky v lese, rýdziky, prvosienky. Zima v školskej chodbe, topiaci sa sneh z topánok, vôňa kriedy na mokrej tabuli. 

Vždy prítomné majestátne Tatry. 

Došlo aj na slová mojich rodičov, že im raz budem vďačná za to, že mi nedovolili sedieť doma a musela som chodiť na túry. Som. Ani tie Tatry dnes neexistujú. Prázdne, tiché, obrovské. Tatry pre turistov so sladkým čajom v termoske, lepeňákom, náhradnými ponožkami a pršiplášťom v batohu, ktorí sa o jedenástej dopoludnia vracali z Brnčalky alebo Kriváňa.

Vo vnútornej krajine sú oco a mama mladí, mladší ako dnes ja. A nesú v sebe svoju vlastnú vnútornú krajinu, v ktorej sú oni deťmi a ich rodičia mladí. Časť tejto krajiny mám aj ja ešte dohľad, ešte nie je celkom zabudnutá.

Samozrejme, racionálne viem kde som. Som tu. Online, s mobilom v ruke, v mobile hudba, kalendár, budík, kalkulačka, fotky, maily, knihy, celý svet. 

Som plne v 21. storočí, ktoré som aj ja, ako jedna z miliárd ľudí na tejto planéte, pomáhala stvoriť svojou túžbou žiť pohodlnejšie, mať sa lepšie, viac sa baviť a nepociťovať nedostatok. 

Myslím, že toto sa nepodarilo. Pracujeme viac – dlhšie a ťažšie. Vyčerpávajú nás neustále psychické procesy bežiace na pozadí skutočného sveta, v ktorom sme  vkuse vyrušovaní, zahltení nepretržitou paľbou informácií, z ktorých 99,9% je pre náš život úplne zbytočných, ale berú nám pozornosť a energiu. Paradoxne, naučili sme sa považovať to za normu a stimulujeme sa k stále väčšiemu výkonu, pozornosti bez prirodzených prestávok. Odklikávame si život od notifikácie k notifikácii.

Ale nie všetci, nie vždy.

Človek nepotrebuje doktorát z medicíny, aby pochopil, že po niekoľkých hodinách v lese na opekačke s priateľmi sa cíti násobne lepšie ako po rovnako dlhom čase nad videami na grafickej úrovni Vesmírnych ľudí. Pamätníci vedia.

Na svete je stále dosť nás, ľudí, ktorí odchádzame na svoje záhrady, do lesov, na bicykle, k vode. Ku knihám, peru a papieru, ku štetcom a farbám. K hlbokému štúdiu. K vareniu a pohybu v súlade so svojim telom, nie podľa inštrukcií influencerov. 

Najväčšou zručnosťou 21. storočia totiž nie je postavenie svojho AI agenta, ale schopnosť vypnúť – a užiť si to ticho, ten prázdny priestor, ktorý naplníme nie obsahom, ale zmyslom. 

---